História obce Tulčík

Názov dediny Tulčík mal pôvodne nárečovú podobu Tulčík a v maďarizovaných i germanizovaných podobách ho zapisovali do stredovekých i novovekých, zväčša latinských úradných písomností. Základom názvu bolo slovanské slovo tul vo význame puzdro, napr. na šípy. Z toho vznikli postupne slová tulec, Tulčík i tuleja, tulejka, tulajka.

Hoci niet vedecky zdôvodniteľných pochybností o slovansko-slovenskom pôvode názvu Tulčík, predsa zostáva nejasným, čo, aké okolnosti vyplývali na pomenovanie tunajšieho sídliska takým názvom. To je a zostáva tajomstvom najstaršej minulosti Tulčíka. Zemepisná poloha Tulčíka, slovenský pôvod názvu Tulčik, sídlisková rozvinutosť dediny, tradičné roľnícke zamestnanie tamojších obyvateľov a ich povinnosti k svojmu farárovi a cirkvi vôbec v prvej polovici 13. storočia vedú k poznatku, že tulčícke sídlisko jestvovalo nielen pred 13., ale zaiste už pred 11. storočím. Možno ho teda zaradiť do skupiny najstarších, doteraz jestvujúcich slovansko-slovenských sídlisk v doline Sekčova.

Začiatkom roka 1248 došlo medzi kráľom Belom IV. a jágerským biskupom Lambertom k dohode o príslušnosti biskupovej časti desiatku z 15 stredošarišských obcí. Podľa dohody sa biskup vzdal svojho trištvrtinového podielu z desiatku, ktorý odovzdávali farníci vo Veľkom Šariši, Prešove, Sabinove, Malom Šariši, Župčanoch, Ostrovanoch, Ražňanoch, Orkucanoch, Medzanoch, Gregorovciach, Chminianskej Novej Vsi, ale aj v Tulčíku a Kapušanoch. táto čiastka pripadala kráľovi a kráľ dal výmenou biskupovi územné majetky a práva v inej časti Uhorska. Zostávajúca štvrtina desiatku aj naďalej zostala miestnym farárom.

Uzavretú dohodu kráľ potvrdil listinou vydanou 23. februára 1248. Príslušný zápis v tejto listine je najstarším zachovaným priamym písomným dokladom o Tulčíku.
Z obsahu a účelu listiny je zrejmé, že dedina Tulčík jestvovala dávno pred rokom 1248. V roku 1248 bola jednou zo šarišských dedín s rozvinutým a ustáleným svetským i náboženským životom tamojších obyvateľov ako roľníkov a kresťanov.

Obec Tulčík sa nachádza na východnom Slovensku, v severnej časti okresu Prešov, na juhozápadnom okraji pohoria Nízke Beskydy, v doline riečky Sekčov. Staršia časť sídliska leží v nadmorskej výške okolo 285 m s domami popri potoku Čakaň, mladšia je nižšie položená v údolí riečky Sekčov. Mierne členitý sekčovský chotár sa rozprestiera v nadmorskej výške od 27O do 55O metrov. Jeho južný a severný okraj pokrývajú bukové, dubové a smrekové lesy. Väčšina chotára tvoria polia s nivnými, hnedozemnými a hnedými lesnými pôdami.

Úchvatný je pohľad na našu obec rozloženú v údolí rieky Sekčov a jej menších prítokov. Od severu ju chránia výbežky Čergovského pohoria /Demjatské kopce, Slivnícke hory/ a z opačnej strany otvára náruč južnému slnku. Pri pohľade na obec z východu každého jej návštevníka upúta prekrásne scenéria takých geomorfologických zaujímavých celkov, akými sú Lysá stráž, sedlo Pod Lysou strážou, Stráž a Kapušiansky hradný vrch. Mierne členitý chotár obce o výmere 1272 ha je zväčša odlesnený. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 285 m. Vcelku úrodné pôdy s teplou, mierne vlhkou klímou vytvorili priaznivé podmienky pre každodenný život nás, ale i našich predkov. Z botanického hľadiska je náš chotár zaujímavý tým, že ho obkolesujú tri štátom chránené územia – prírodné rezervácie /Demjatské kopce, Fintické svahy a Kapušiansky hradný vrch/. Po celé stáročia bol a dodnes je požehnaním tunajší prameň „kvašnej vody“. Ak k týmto prírodným danostiam pripočítame výhodnú polohu obce na starej obchodnej ceste z Potisia do Poľska, dôvody pre osídlenie tohto územia človekom sú viac ako zrejmé. Je len na nás, aby sme tieto hodnoty dané Bohom a vytvárané stáročným úsilím našich predkov nielen uchovali, ale ďalšou tvorivou činnosťou naďalej zveľaďovali, a to tak pre seba, ako aj pre našich potomkov.

Dedina Tulčík, tak ako všetky okolité dediny, bola od 11. storočia majetkom uhorských kráľov, ktorú si králi s tamojším mýtom ponechali. O vlastníctvo tulčíckych majetkov a príjmov od tamojších poddaných aj mýtneho mali v polovici 15. storočia postupne záujem šľachtici z Rozhanoviec a Perína. Uhorskí králi im Tulčík síce darovali, avšak skutočnými vlastníkmi Tulčíka sa nestali. Šľachtici z Kapušian si vlastníctvo Tulčíka ubránili.

Tulčícka farnosť

Obyvatelia Tulčíka boli kresťanmi. Jestvovanie miestneho kostola a pôsobenie tunajšieho kostola a pôsobenie tunajšieho farára možno predpokladať na základe obsahu spomínanej listiny kráľa Bela IV. z roku 1248. Vtedy už tradične tulčícke poddanské domácnosti odovzdávali cirkvi desiatok z prírastku dobytka, pričom štvrtinu z desiatku patrila ich farárovi, ktorý mohol pôsobiť v tulčíckom kostole a Tulčík bol teda sídlom farnosti. Na prelome 14. a 15. storočia však kostol v Tulčíku dokázateľne existoval. Vtedy kráľ šľachticom z Kapušian daroval nielen tulčícke majetky, ale aj svetské patronátne právo k tamojšiemu kostolu. Patronátne právo im umožňovali vybrať farára do tunajšieho kostola, mať v kostole vyhradené popredné miesto, dať sa v ňom pochovať a pod., ale aj povinnosť starať sa o údržbu, prestavby kostola, jeho zariadenie atď.. Tak aj doteraz zachovaný zvon v roku 147O uliali, dopravili a osadili na ich náklady, pravda s prispením Tulčíčanov.

V stredoveku boli duchovnými patrónmi kostola svätí Šimon a Júda a ostali nimi aj doteraz. Tulčícki farári nielenže krstili, sobášili a pochovávali svojich farníkov, ale nabádali ich najmä k dodržiavaniu prikázaní Desatora, bázni k Bohu, úcte a poslušnosti k cirkevným predstaveným aj svetským vrchnostiam. Hoci v tulčíckom kostole v stredoveku postupne pôsobili desiatky farárov, menovite poznáme len ojedinelých.
Súčasťou cirkevného života v Tulčíku bola od stredoveku aj škola, ktorá pôsobila pri farskom kostole. Hoci v nej vyučoval učiteľ, hlavný dohľad na školu mal miestny farár. V škole sa tulčícki chlapci učili čítať, písať, počítať a spievať nábožné piesne. Len niektorí nadaní mladíci zaiste pokračovali v štúdiách v kláštorných školách alebo na Spišskej kapitule.

Kaštiele a majere

Šľachtici Kapiovci v prvej polovici 16. storočia si dali v Tulčíku postaviť kaštieľ, ktorý vyhovoval vtedajším požiadavkám šľachticov na pohodlné bývanie. Nezachovali sa však písomnosti o tom, kedy kaštieľ stavali. V polovici 18. storočia si dali Kapiovci v Tulčíku postaviť druhý kaštieľ, avšak ani okolnosti jeho výstavby bližšie nepoznáme. Obidva kaštiele sa zachovali doteraz.